Peter Lipkovič / Štyri strany tajomstva, Andrea Lipkovičová/ Denníky krajiny
Šarišská galéria v Prešove
Trvanie: 3. 6. – 29. 8. 2021
Kurátor: Peter Markovič
Katálog Výstavy
Peter Lipkovič: Blúznivý papier
Galéria mesta Levoča
Trvanie: 4.5. 2018 - 27.5. 2018
Kurátor výstavy Peter Milčák
Ľadová búrka: kopec / je pyramídou z čierneho kryštálu, z ktorej sa kĺžu autá /ako fosforeskujúce chrobáky, / zatiaľ čo ja, kráčajúci späť podľa / vetra, si nesiem / strašné poznanie, ktoré / moji krajania netaja, / ale takmer nikdy nevyslovia: / toto je krajina, / kde môže človek umrieť iba preto, / že ho noc pristihla vonku. (Alden Nowlan: Kanadská noc v januári)
Krajina bez snehu sa na snežnú krajinu nemôže zmeniť v okamihu. Je to nenáhlivý, postupný proces, ktorý prebieha s ľahkosťou a trpezlivosťou, s akou vločka za vločkou padá dlhou cestou z oblohy, aby sa napokon usadila presne na svojom mieste a prispela k vytvoreniu záverečného, no nie konečného obrazu. V blaženom pocite z pohľadu na čerstvo vytvorenú snežnú krajinu je určite prítomné aj vedomie o pomalom padaní, o pribúdaní a pokojnom vrstvení, o nenásilnej, harmonickej podobe jej vytvárania. Podobne pozvoľným, tiahlym, ba až rozvážnym spôsobom formuje vietor zrnko po zrnku formu piesočných dún, kopcov a závejov, ktoré si možno ako ucelenú časť krajiny v istom okamihu uložiť do pamäte. Táto skúsenosť s čistým, nenáhlivým spôsobom formovania ráznych podôb krajiny v reálnom svete sa nepochybne preniesla aj do Lipkovičovho procesu vytvárania fiktívnych, vnútorných krajín. Z pohľadu na jeho krajiny, polia či planiny je zrejmé, že sa nemohli zjaviť nečakane a náhle, akoby po malom tresku. Dá sa predpokladať, že vznikali skôr ako výsledok stíšenia, sústredenia, možno meditácie v pokojnom a pozvoľnom procese, v ktorom sa mieša intuícia s vedomým tvarovaním obohateným o hravú uvoľnenosť a s postupným hlbším poznávaním toho, aké možnosti poskytuje zvolený materiál. Účinnosť Lipkovičových diel sa dosahuje práve výrazným súladom materiálu, témy a spôsobu realizácie. Akoby sa tieto zložky navzájom podmieňovali a prirodzene smerovali k takej podobe jednoty, ktorá nemá alternatívu. Lipkovič maľuje temperami na hodvábny papier, ktorý sa od iných papierov výrazne líši svojou štruktúrou, vďaka čomu disponuje pridanou možnosťou modelovania: od jemného posúvania vlákien, ktorého výsledkom je napríklad zvlnená štruktúra povrchu po výraznejšie, no nedeštruktívne posuny vlákien, ktoré v papieri vytvárajú otvory ráznych tvarov a veľkostí až po priamu perforáciu či rezanie. Aj preto sa autor pri týchto dielach vyhýba zvyčajnému označeniu maľba. Ďalšie kompozičné a významové posuny dosahuje sendvičovým prekrývaním jednotlivých papierov, pri ktorých sa pod prvú vrstvu, s cielene vymodelovanými otvormi vkladá vrstva druhá, ktorá otvory zvyčajne farebne akcentuje. Modelovanie je rovnako subtílne ako farebné pokrývanie/prekrývanie, vrátanie tých najrazantnejších zásahov do materiálu. Lipkovič uplatňuje pri modelovaní svojich krajín rôznu mierku. Podobne ako tomu býva u máp, môžeme mierku členiť podľa podrobnosti zobrazenia na veľkú, strednú a malú. Autor sa drží skôr pri jej krajných hraniciach, pričom jeho diela opätovne dokazujú, že pri prekročení istých hodnôt, ktoré určuje schopnosť ľudského oka obsiahnuť svet, môže byť veľké malým a malé zasa veľkým. Alebo ešte inak: to, čo sa nám javí veľkým, môže byť len fragmentom čohosi ešte väčšieho, to napohľad malé môže byť väčším kusom čohosi úplne maličkého. Vďaka schopnosti odhaľovať možno v jednom vidieť to druhé a naopak, alebo to, čo obe krajné hranice spája: vlnenie, usporiadanosť, refrénovitosť, znakovosť... Lipkovičove krajiny nie sú plošné, často doslova vystupujú z povrchu, napriek tomu však ostávajú krehké, zraniteľné a pominuteľné. Lipkovičove priestorové objekty majú minimalisticky striedmy, prísne prostý až asketický charakter. Tri vystavené diela pars pro toto reprezentujú líniu autorovej tvorby, pri ktorej sa pracuje s jednoduchými a lacnými materiálmi, ako sú kartón či lepenka so sýtym monochromatickým pokrytím. Sú výsledkom autorovej schopnosti abstrahovať, povedať radšej menej ako viac, ostať zdržanlivý a popri tom naplno dôverovať svojej metóde i vnímavosti prijímateľa. Ich čisté tvary sú výsledkom sústredeného až meditatívneho tvorivého postupu, aký autor uplatňoval aj pri vzniku modelovaných malieb. Lipkovič sa dostáva až k bodu, v ktorom už nemožno nič ubrať, ale zároveň netreba nič pridať, teda do stavu vzácnej vyrovnanosti, ticha. čo by ako autor mohol viac chcieť?
Peter Milčák (Z poznámok k výstave Petra Lipkoviča Blúznivý papier v GML)
Peter Lipkovič: Nestále monumenty
Galérie Umelka Bratislava
Trvanie: 8.2. – 26.2. 2017
Kurátor výstavy Vladimír Beskid
Peter Lipkovič: Tam kde sa piesok sypal ( 1,1,2,3,5... )
Výstava spolku C + S generácia v novej intimite
Východoslovenská galéria Košice
Trvanie: 30.4 – 14.6. 2015
Kurátor výstavy PhDr. Edita Vološčuková, PhD.
Peter Lipkovič: Nestále monumenty
Kasárne/Kulturpark, budova Bravo
Trvanie: 10.4. – 4.5. 2014
Kurátor výstavy a autor textu v katalógu Vladimír Beskid
Účinkovanie Petra Lipkoviča (1960) na domácej scéne sa rozvíja od konca osemdesiatych rokov minulého storočia. Rodený Košičan s rodinným umeleckým zázemím sa stal aktívnou súčasťou alternatívnej košickej výtvarnej scény ( privátna výstava v byte, Košice 1987; spoločné ateliérové maľovanie; Prešparty Prešov 1988; Neon I Košice 1989). Od začiatku deväťdesiatych rokov sa stáva členom Spolku C+S Art, ktorý bol iniciátorom a organizátorom mnohých dobových aktivít (napr. akcia Rozlúčka s Vladimírom Leninom, Prešov 1991; junk-artová výstava Supermarket Košice 1991; putovný interpretačný projekt Karpatské pastorále 1994; medzinárodné sympózium Laboratórium I-IV 1992-1998).
Hoci Peter Lipkovič bol vo svojej vlastnej tvorbe spájaný predovšetkým s prácami a maľbami na hodvábnom papieri, základom jeho súčasnej prezentácie je aktuálna séria sôch a objektov z posledných rokov 2012 až 2014. Ide o rozmerné kompaktné objemy, budované z tenkého kartónu alebo preglejky, prevažne v modrej farebnosti. Toto rázne vykročenie z plochy do 3D znamená nielen hodnotový posun v jeho osobnom programe, ale aj výrazný príspevok k formovaniu súčasného sochárskeho jazyka na slovenskej výtvarnej scéne.
Sochárske práce vznikajú buď minimalistickým radením jednotlivých dielcov vedľa seba - päť komorných geometrických telies (Štyri strany tajomstva, 2014), či elementárnym vykrojením a ohnutím lepenky (Teľa, 2014), alebo prikladaním kartónových platní k sebe s rozličnými možnosťami čítania (napr. Múr, 2012; múr ako ohraničenie, múr nárekov, segment stlačenej pamäte, kde stlačené plochy vytvárajú dojem starých listov, kníh, archívov a pod.). Minimálne formy dominujú aj prácam z preglejky. Mĺkvo stoja mohutné monolitné skulptúry s istým duchovným vyznením – svätostánok v ultramarínovom podaní (Chrám, 2012), či „archa“ so silným momentom preškrabávania po tele stavby (Trauma, 2014). Tieto objekty pripomínajú pozostatky archaických civilizácií, tajomné schránky a posvätnú architektúru minulosti – ale aj krehké, zraniteľné a nestále monumenty súčasnosti.
Novo vytvoreným robustným objektom na výstave sekundujú ľahké takmer transparentné monochrómne polia hodvábneho papiera z predchádzajúcich rokov (1998-2007). Temperové modré krajiny, moria, oblohy, založené na kleeovskej čistej imaginácií a morgensternovom nočnom speve hluchých rýb. Objavujú sa aj oranžové a žlté rozľahlé polia s mäkkým, ale pravidelným narúšaním papierového tkaniva. Vznikajú tak drobné mikropríbehy, znaky a poetické štruktúry. Tak krehké a nestabilné objekty a maľby Peťa Lipkoviča prinášajú trvalé výtvarné prostredie a nezmazateľné zážitky.
Peter Lipkovič: PAPIER KOLE
Východoslovenská galéria Košice
Trvanie: 11. 1. – 27. 2. 2012
Kurátor výstavy a autor textu v katalógu Miroslav Procházka
Tvorí v oblasti maľby, plastiky a objektov. Štúdium: 1975-79 SUPŠ Košice, odd. grafiky (Štefan Roskoványi, Alexander Bugan). Člen spolku C+S. Jeho osudom je hodvábny papier. Pri kolážach sa s nevídanou voľnosťou odovzdáva improvizáciám fantázie. Na diváka pôsobia ani hudba či poézia. Vyvolávajú v nás iné pocity, nielen tie, čo vyplývajú priamo zo zrakového zmyslu, ktorý nám ich sprostredkuje a na ktorý sa predovšetkým obracajú. To, čo podporuje naše vnímanie, rozkladá sa tu sprvoti na čiary, plochy a farby, až kým sa z týchto prvkov zasa neposkladá celá škála vnemov. Nenachádzame tu výtvarné klišé, a hoci aj nájdeme čosi povedomé, nič ešte nie je naplno vyjadrené. Z tajomnosti tohto umenia vystupuje snová krajina plná zjavení, ktoré sa nám postupne vyjavujú pred očami. Jeho tvorba neopakuje videné, lež robí viditeľným. Pri trojrozmerných predmetoch nás tento blúznivec intuitívne vracia k úsvitu civilizácií, k nejasnému praprapôvodu človečenstva.
Peter Lipkovič: Farebné polia
Východoslovenská galéria Košice
Trvanie: 17. 5. – 17. 4. 2007
Kurátor výstavy a autor textu v katalógu Peter Markovič
Dnes, s odstupom viac ako dvadsiatich rokov, môžeme s narastajúcou mierou nostalgie vnímať aktivi¬ty a formovanie niekdajšej alternatívnej a neoficiálnej košickej výtvarnej scény, činnej po polovici osemde¬siatych rokov uplynulého storočia. Niekdajšie rebelantské vystúpenia, atakujúce a prekračujúce hranice vtedy veľmi úzko vnímaného obsahu, formy a spoločenského kontextu výtvarného umenia, akoby v súčas¬nosti strácali na svojej niekdajšej dôležitosti. Na priblíženie vtedajšej pozície neoficiálneho výtvarného umenia, zatlačeného do kúta dobového priestoru spoločenskej akceptácie, nám dnes takmer absentujú potrebné nástroje. Dnes samozrejmá a vyžadovaná individuálna umelecká sloboda, možnosť slobodnej prezentácie bez oficiálneho poručníctva a hrozivých a reálnych rizík pre rebelujúceho tvorcu, reprezentuje absolútny protipól situácie pred rokom 1989. Z dnešného pohľadu možnosti umeleckého prejavu a kultu rôznosti, individualizmu a miestami až programového narcizmu je takmer nepochopiteľné, že od „oných" čias uplynulo iba necelých sedemnásť rokov. Postupne akoby odznieval aj predtým zreteľne vnímateľný význam niekdajších spontánnych nekonformných výtvarných vystúpení, neoficiálnych prezentácií a predo¬všetkým vlastných tvorivých realizácií jednotlivých aktérov. V čase, keď vo výtvarnom umení je už všetko dovolené, keď vo výtvarnom umení už takmer nič neprekvapuje a keď od tradície odvodený a neustále spo¬chybňovaný umelecký model v našej neistote principiálne prestáva existovať, niekdajšie osobné a kolek¬tívne umelecké vystúpenia vtedy mladej umeleckej generácie vnímame (verím, že bez neprimeraného romantizovania a iluzívneho vnímania prostredníctvom spomienok) už s odstupom dvadsaťročnej minu¬losti a prežitej skúsenosti v zásadne zmenenom prostredí, ktoré menili aj aktivity Petra Lipkoviča a jeho generačných súpútnikov. Aj s postupne pribúdajúcimi rokmi vidíme zmierlivejšie aj minulé nádeje a oča¬kávania. Na pozadí dnešného vývoja súčasnej slobodnej výtvarnej scény môžeme ešte stále vnímať dozvu¬ky úsilí predchádzajúcej generácie - výtvarník Peter Lipkovič bol jedným z iniciatívnych a výrazných košic¬kých protagonistov niekdajších neoficiálnych aktivít, narúšajúcich monolit estetickej dogmy.
Peter Lipkovič spolu so (začínajúcimi alebo budúcimi) mladými umelcami rozvinul svoje aktivity v lokálnom košickom prostredí. V neformálnej atmosfére generačne spriaznených mladých ľudí sa postupne vytvorila neveľká, voľne štruktúrovaná komunita, realizujúca sa v atmosfére vlastného mikrosveta s minimálnymi presahmi k oficiálnemu výtvarnému umeniu, jej inštitúciám a programovým platformám. Určite zásadný kontakt a v podstate jediné otvorené stretávanie s profesionálnou umeleckou sférou pre mnohých autorov zo sledovaného prostredia znamenal prajný azyl v myšlienkovo a umelecky otvorenom prostredí ateliéru sochárov Márie Bartuszovej a Juraja Bartusza. V kontexte mladého zoskupenia zväčša absolventov košickej „šupky" a viacerých budúcich absolventov bratislavských a pražských umeleckých škôl sa v polo¬vici osemdesiatych rokov aktivizovali predovšetkým Peter Lipkovič, Jozef Joko Amrich, Zbyněk Prokop, Anna Bartuszová, Ondrej Bandy Jurín, Andrea Košková-Lipkovičová, Peter Kalmus a Viktor Šefčík. Slobodne sa formujúca hŕstka jednotlivých aktérov postupne realizovala viaceré privátne alebo neskoršie i verejné prezentácie. V kontexte uvedených aktivít významnú hodnotu znamená hlavne prvá výstava Neónu v roku 1989 alebo účasť na koncepčne a personálne širšie formulovanej platforme podujatia Prešparty. Alternatívne aktivity neformálnej skupiny autorov postupne vyvrcholili na konci osemdesiatych rokov a po roku 1990 vyústili do činnosti výtvarného združenia C+S Art a jeho následných aktivít. Lipkovičova čin¬nosť, podobne ako aktivity ostatných mladých autorov, časom strácali vzájomnú inklináciu. Jednotliví aktéri postupne nachádzali vlastné umelecké možnosti, niektoré umelecké programy zostali nedopovedané, viacerí autori sa odmlčali... jedným z nenápadných, ale umeleckou tvorbou neustále prítomných tvorcov, ostal až po súčasnosť osobitý výtvarník Peter Lipkovič.
Košický výtvarný solitér Peter Lipkovič v šírke svojej doterajšej tvorby programovo doteraz vždy reprezentoval iba vlastnú osobnosť, talent a svojráz a od svojho okolia umelecky výrazne individuálne a odlíšiteľné videnie. Programovo nezaraditeľný v počiatkoch svojej výtvarnej dráhy, ostal podobne nezaradený až doteraz v už zmienenej slobodnej pozícii umeleckého „osamelca". Autorov umelecký koncept, rozvíjaný bez analógií a vzájomných presahov aj k tvorbe najbližších umeleckých partnerov (samozrejme, s výnimkou kooperácie na realizovaných spoločných akciách a skupinových projektoch) ostáva až nateraz stále Lipkovičou najvýraznejšou charakteristikou.
Nekonvenčným spôsobom formovaná doterajšia umelecká cesta Petra Lipkoviča, tvoriaceho mimo okruhu zvyčajných aktivít miestnej košickej umeleckej scény a aktivít bezprostredného prostredia, poskytuje aj odpoveď na otáznik počiatku Lipkovičovej výtvarnej dráhy. Jestvujúce generačné vzťahy nikdy nenaznačovali programovú žiadnu afinitu alebo prieniky s inými blízkymi tvorcami a vtedajšími umeleckými súpútnikmi. Dnešná meditatívna pozícia na okraji košickej scény (sebou samým cielene i pocitovo zvolená a usmernená umelecká cesta, osobne zadefinovaná pozícia, rešpektujúca vlastné, špecifické potreby komunikovania) ešte výraznejšie posilňuje jeho vnímanie ako solitéra a autora, stojaceho na okraji ohraničenej výtvarnej scény, resp. zaujímajúceho pozíciu za jej pomyselným okrajom. Autorovo pozvoľné odmlčiavanie sa (takýmto spôsobom môžeme navonok vnímať jeho pretrvávajúcu výrazne obmedzenú prezentáciu) podporujú jeho minimálne výstavné aktivity, zreteľné predovšetkým pri spätnom pohľade na jeho výstavnú (ne)činnosť v priebehu uplynulých desiatich rokov. Peter Lipkovič osamel vo svojom ateliéri. Autorova tvorba - navonok neviditeľná - bola prístupná najmä pre okruh najbližších priateľov a náhodné návštevy ateliéru. Lipkovičova tvorba v tematizovanom období nezaznamenala zásadnú tvorivú odmlku alebo náhly programový zlom. Zdanlivá tvorivá pauza (predovšetkým v podobe už konštatovaného pretrvávajúceho výstavného abstinovania) znamená iba odstúpenie od vonkajšej prezentácie a jej vymedzenie do minimálneho rozsahu. V konfrontácii s týmto obdobím obraz aktivít zo začiatku minulej dekády nadobúda podobu hektického obdobia. V pokoji formulovaná posledná niekoľkoročná etapa Lipkovičovej tvorby priniesla zavŕšenie vynaloženého sústredeného tvorivého úsilia, do ktorého temer nedolieha ruch a vibrácie vonkajších okolností.
Aktuálnu prezentáciu z tvorby Petra Lipkoviča vymedzuje okruh diel z obdobia niekoľkých uplynulých rokov. Výber diel reaguje hlavne na voľne rozvíjaný cyklus, pomenovaný Farebné polia (2000-2007). Monochromaticky ladené práce, vytvárané svojskou autorskou technikou s temperou na vláknitej matérii hodvábneho papiera, voľne asociujú s umelcovou predchádzajúcou plošnou aj objektovou tvorbou. Autor sám nenachádza presnú definíciu svojho špecifického výtvarného prejavu. Zvyčajný termín „maľba" pri Lipkovičovej práci s hodvábnym papierom naplno nepostihuje špecifickosť jeho autorského prístupu. Napriek pigmentácii plochy klasickou temperou Lipkovič zásadne vníma aj reliéfny charakter obrazu ako dôsledok zvoleného umeleckého postupu. Charakteristické bolo autorovo postupné objavovanie výtvarných možností určujúceho materiálu, ktorý dlhodobo vo svojej tvorbe používa. V jeho prístupe je možné vnímať najmä (nízku, zodpovedajúcu limitom použitej matérie) reliéfnosť obrazu, ktorý sčasti opisuje ako kolorovaný objekt. Perforovanie plochy v smere vlákna opticky plochu otvára a vytvára priestorovosť obrazu, ktorý prácou s vodou zmäkčeným vláknom nadobúda typický reliéfny charakter.
Konštatovaný pocit pozvoľnosti, s ktorým vnímame nenáhlivé vrstvenie Lipkovičovej tvorby, akoby odkazoval terajšie autorove nové farebné výtvarné polia do jeho skorších charakteristických výtvarných súvislostí. Jemná hra s farebnými odtieňmi, perforácia textilu, zhŕňanie vlákien, zreliéfňovanie povrchu a iné modulačné zásahy a manipulácie poukazujú na zreteľné súvislosti s jeho skoršou tvorbou. V súhrne Lipkovičovej tvorby nenachádzame extrémy programových zmien. Čas „vzbury" neprichádza. Umelcov charakteristický meditatívny, rozvážny nadhľad nás nasmerúva predovšetkým k jeho vnímaniu ako integrujúcej platforme jeho výtvarného prejavu. Poetika Lipkovičových novších malieb sa pripodobňuje skorším prácam. V odkazoch poukazujú aj na súvislosti s jeho tvorbou objektov a inštalácií, kde Peter Lipkovič citlivo využíval vizuálne možnosti prírodných materiálov a papierovej hmoty, z ktorých vytváral pre neho typické kužeľovité objekty alebo prelamované štruktúry.
Výrazne identifikujúcim znakom až výrazovým determinantom Lipkovičovho výtvarného programu je autorova sústredenosť na špecifickú materiálovú bázu. Umelec koncentrovane skúma možnosti zvolenej umeleckej stratégie na prijatej veľmi limitovanej východiskovej báze. Prevažujúcu väčšinu diel vytvorených od konca osemdesiatych rokov vytvára zo špecifického vláknitého hodvábneho papiera (s trochou irónie môžeme naznačiť, že perspektívy jeho výtvarného programu zásadne obmedzujú a regulujú ustavične sa zmenšujúce zdroje na počiatku „nekonečnej" rolky nenahraditeľnej matérie), ideálneho pre rozvíjanie autorovej poetiky. Špecifickä materiálová platforma významnou mierou podmienila vizuálnu podobu Lipkovičom rozvíjaného programu. Vo vyabstrahovanom autorovom koncepte absentuje popisnosť alebo narácia. Lipkovičova obrazová scéna osciluje pocitmi, opísanými zväčša ako prežívané „žlté" alebo „modré" nálady, vytvárajúcimi základnú emocionálnu škálu obrazových plôch. Prevládajúci rozvážny pokoj, nenásilnosť tvorby a sústredená zaujatosť problémom vizuálneho riešenia kompozície nás mimovoľne privádzajú k úvahám o dominantnom meditatívnom základe umelcovho rukopisu. Citlivý výtvarný prejav harmonizuje s komplexným vyznievaním jemného, koloristicky a štrukturálne nepreexponovaného vizuálneho stvárnenia témy. Rovnako citlivo autor pristupuje k fyzickým zásahom do integrity plochy papiera a jeho opakujúcim sa perforáciám, ktoré vo všetkých prípadoch vrásnenia vláknitej štruktúry nikdy nenadobudlo znaky emocionálnej agresie alebo uplatňovania energického (násilného a deštruktívneho) gesta.
Proces tvorby u Petra Lipkoviča sa stáva priesečníkom zamýšľaného cieľa a aktívne pôsobiaceho princípu náhody. Premyslená predstava štruktúrovania kompozície napr. môže byť ovplyvnená nepredvídateľným a do dôsledku neodhadnuteľným procesom oddeľovania vlákien navlhčeného materiálu, meniaceho v čase svoje vlastnosti aj tvarovú podobu vytváraných plastických foriem podobne na celkový výsledný efekt pôsobí nasiakavosť vlhkého podkladu, ovplyvňujúca konečný koloristický vnem alebo východiskovú rovinnú ideálnosť plochy vytváraného obrazu. Perforáciami papiera, oddeľovaním vlákien autor citlivo narúša integritu a plochy textilnej matérie. Dosahovaný krehký charakter diel na subtílnom materiálovom základe asociuje s viacerými kontextmi - azda najvýraznejšiu asociáciu predstavuje spojenie autorových tempier s predstavou krajiny (znamená len imaginatívnu hru, ale pripusťme, že dostatočne intenzívnu) - slnečnej prežiarenej krajiny, možno okrovej púšte... podobne umelec vytvára predstavu ľadovej krajiny, naznačuje existenciu meditatívnych, pustých horizontov a pustej krajiny večného ľadu.
Lipkovičovo krehké dielo predstavuje subtílny a zraniteľný celok. Voľne povievajúce papierové reliéfy jemne kopírujú pohyby vzduchu. Akoby naznačovali svoju ľahkosť a pominuteľnosť. V špecifickom prostredí Lipkovičových transparentných obrazov (v dôsledku charakteru tvorby sa autor bráni použitiu jednoznačného pojmu maľba) je potrebné sa zmieniť aj o význame svetla, modelujúceho a prekresľujúceho priesvitné vláknité štruktúry obrazovej plochy. Autorove jemné kreácie na hodvábnom papieri prostredníctvom presvitajúceho svetla získavajú svoju charakteristickú žiaru a čitateľnosť. Vnímanie svetla priamo podmieňuje vnímanie reliéfnosti obrazovej plochy ako podstatného vizuálneho a kreatívneho znaku umelcovej poetiky. Jeho program charakterizuje uplatnenie subtílneho materiálového základu. Zraniteľnosť výsledkov vlastného umeleckého programu - papierových objektov a obrazov - je zrejmá aj samému autorovi. Voda, fyzický tlak, nešetrný pohyb môže kedykoľvek nenávratne poškodiť principiálne nerekonštruovateľné obrazové plochy. Lipkovič s odovzdanosťou prijíma krehkosť vlastného výtvarného diela. Vníma možnosť ich zániku s presvedčením, že aj fatálne skutočnosti - zrod aj zánik - neodmysliteľne patria k procesu tvorby a že predstavujú jeho možný dôsledok. Podobný umelecký koncept, autorovu názorovú pozíciu so známkami poznania relativizmu a možnej miery skepticizmu, vnímame ako výsostne ekologický a vnútorne čistý a personálne integrovaný postoj, nezaťažený ilúziou o akomkoľvek absolútne a „bronzovej" nehybnosti a večnosti svojho umeleckého odkazu.
Peter Lipkovič ako jeden z niekdajších aktérov neoficiálnej scény, ktorá pôsobila v košickom a výcho-doslovenskom regionálnom výtvarnom prostredí v druhej polovici osemdesiatych rokov, nenápadne pôsobí na scéne hlavne košického výtvarného umenia už viac ako dvadsať rokov. Naďalej zostáva v už opísanej pozícii solitéra scény košického výtvarného umenia. Pokojne a sústredene zotrváva v priestore, ktorý si kedysi vymedzil - ako tichý pozorovateľ na kraji sústavy, na ktorú akoby iba nazeral. Existuje bez výraznejšej potreby sa pripomínať verejnosti. Nevieme určiť, aké dlhé môže byť jeho nasledujúce prezentačné odmlčanie. Zostáva na autorovi, akú mieru ďalšieho pootvorenia svojho ateliéru uprednostní.